RSS | Lightharmony.com | Blog

Film alebo digital? / 27. november, 2011

For English version, go to Film or Digital entry on Land and Colors.

Obcas na svojom webe vyprodukujem text, ktory sa mi zda dostatocne zaujimavy, aby som ho prelozil aj do rodneho jazyka. Toto je prvy z nich, ak ma nezveziete pod ciernu zem, mienim v tom pokracovat. A teraz k veci.

Digital alebo film? Oboje!

Tuto otazku si kladiem takmer vzdy, ked sa chystam vyfotit nejaku scenu Hasselbladom, s ktorym je radost pracovat prave preto, ze vymenit digitalnu stenu za filmovu kazetu trva niekolko sekund (plus par dalsich potrebujem na to, aby som umiestnil na matnicu papierovu crop masku). Tym padom nosievam iba jeden system - telo H1 a tri objektivy - a stale mam flexibilitu vyberu podla motivu. Osobne preferujem film kvoli jeho hIbke, kontrastu, farebnemu podaniu a v neposlednom rade aj jeho nepredvidatelnosti. Digital mi vsak nespocetnekrat pomohol v situaciach, ked sa film pouzit nedal alebo som potreboval okamzity nahlad na vysledok snazenia (nocne fotenie pocas hustej sneznej burky ci zivotny zazitok v slovenskych jaskyniach). Ked je vsak aspon trochu svetla a scena nevykazuje extremne svetelne rozdiely medzi jasmi a tienmi, mojou prvou volbou je obycajne Fuji Velvia 50, pomaly a krasny inverzny material s charakterom. Phase One stenu vyuzivam o poznanie menej, pretoze sa vyznacuje tonalne ultraneutralnymi raw subormi, pri ktorych nasledne za pocitacom trochu trpim a nedokazem zrekonstruovat naladu, ktoru som zazival a fotografoval. Mozno je to len vecou treningu naucit sa vidiet “digitalne”, a mozno to bude aj tym, ze zivy vystup z Velvie (najlepsie priamo na presvetlovacom pulte) byva poriadne navykovy a nevyzaduje prakticky ziaden zasah Photoshopom, pokial ide o reprodukciu farieb.

Za normalnych okolnosti nefotografujem tu istu scenu oboma sposobmi, ale vyberiem si jeden z nich v zavislosti od motivu a situacie. Pri tychto som vsak urobil vynimku. Zo zaciatku totiz svetlo vyzeralo nudne, az tak nudne, ze Stefanovia sa pobrali z kopca dole. Zostal som aspon cosi vyskusat, nech som sa sem neterigal z Ciech uplne podaromnici. Tesne po zapade slnka sa nejake farby predsalen objavili, tak som exponoval na film:

foto#195

Pacil sa mi rytmus stromov v popredi, podla toho som komponoval spodnu cast, kym hore sa sformovala celkom zaujimava struktura z oblakov, takze som sirokac obratil viac smerom k oblohe. V post-procese som trochu stmavil oblohu, vybielil kvety ceresni a stiahol cerveny nadych zo zelenej casti zaberu. Kedze sa mi nepacil strom uplne nalavo a nemam zoom, skusil som podist blizsie k ceresniam, ale tie potom pretinali horizont, tak som sa vratil na svoje povodne stanovisko a nasadil digitalnu stenu. S 1,3 crop faktorom bolo mozne zaber pritiahnut a ciastocne eliminovat strom. Maly orez to neskor definitivne vyriesil:

foto#196

Kompozicne sa mi tato verzia pozdavala viac, ale farebnost zaostava. Aby som digitalu nekrivdil, aj v skutocnosti farby medzicasom vybledli, pretoze mi trvalo 10-15 minut zist dolu, poobzerat a vratit sa. V post-procese som sa suboru venoval velmi podobne ako skenu vyssie. Urcite sa da este viac pritlacit na farby, ale nie som si isty, ci by pri mojich schopnostiach pracovat s PS zaber vyzeral prirodzene. Ked porovnam obe verzie, priklanam sa na stranu Velvie, ktora mi pripada zivsia, silnejsia, lepsie zachycujuca caro toho miesta. Aj napriek znacne cervensej oblohe a namodralym horizontom. A azda by som mal vyretusovat ciary po lietadlach z oboch. Nakoniec som sa rozhodol vratit k svojej zamyslanej kompozicii za zachovania charakteru inverzneho materialu:

foto#197

Fotku som orezal vertikalne a celkom natesno, aby vynikla choreografia stromov v popredi, lepsie svetlo a zivsie farby. Takisto oblaky sa zdaju, ze funguju lepsie v tejto verzii. Orez takmer polovice zaberu znamena stratu velkosti, ale 18MPx z povodneho 36MPx suboru by po profesionalnom zvacseni stale malo stacit na vytlacenie 80x60cm plachty.
Je mi jasne, ze tento vysledok ani zdaleka nevyhovie kazdemu, ale islo mi to najma o porovnanie a ukazku, co a preco pasuje mne. Budem rad za akekolvek vase nazory a postrehy!

Jesen v Rakuskych Alpach / 4. may, 2011

Aj ked minulorocna jesen farbam a pocasiu prilis nepriala, nam sa predsa len jeden vikend v Alpach vydaril.

Dlho sme planovali kam vyrazime. Predpoved vyzerala slubne a my sme sa vytesovali, ze budeme pobehovat po horach s oblakmi pod nohami. Teda pobehovat nie je ten spravny vyraz. Rozhodli sme sa, ze nas synator absolvuje prave v tomto termine turisticky krst a tak pobehovanie s nim na chrbte bol v istom smere krst aj pre mna. Nakupili sme detsky spacak, pribalili sme par kamosov na nosenie detskej postielky ( ano, dobre citate:) ), mlieko, kasu, plienky, vonave vreckovky, stativ a fotak a mohli sme vyrazit.

Vyber padol na nasu oblubenu oblast Hochschwab. Uz dlho sa mi paci vrchol Folzstein, ktory hlavne na jesen slubuje pekne pohlady vdaka smrekovcom, ktorych je tam pozehnane. Pod kopcom su vo vyske 1500metrov dve chatky nepatriace pod Alpinverein, povodne pastierske salase, v sucasnosti turisiticke chatky s krasnou atmoskou a vybornou kuchynou. My si vyberame Herzerhutte.

Tura zacina pri chate Schwabenbartl vo vyske 814metrov, kam sa da dojst autom. odtial dolinou Folzboden az priamo na Folzalm, kde su na krasnych alpinskych lukach ucupene obe chaty.

foto#193

Na Herzerhutte sa nam usiel uz iba lager a tak prvej " matracovej lajne " kraluje na jej konci detska postielka aj s malym huncutom v nej. Lager je nevykurovany co pri septembrovych minusovych teplotach v noci slubuje idealne podmienky pre dojcata. Este, ze som mu kupil ten mini spacacik:)

foto#184

Inverzna oblacnost siahala cely vikend az do vysok okolo 1800metrov a tak je chatka zahalena do neprijemnej a hlavne extremne vlhkej hmly. Iba prvy vecer sa hmla trha a otvaraju sa krasne pohlady na Folzstein ( 1946m ) a aj na samotnu dolinu. Rychlo balime vybavu a sliapeme do nenormalneho svahu, co mne, ako dobre chovanemu mlademu tatkovi, nie prilis vyhovuje, pretoze ked sa zeniete za vychodom ci zapadom slnka musia ist vase fyzicke ci psychicke nedostatky bokom. Inac to nestihnete!:)

Samozrejme uz pri vystupe vidim vysoku oblacnost, ktora sprintovala od zapadu. Urcite chce byt hore skor ako my! Podarilo sa jej to a tak sa s Imrom dve hodinky motame po vrcholovych planinach, tak typickych pre Hochschwab a ja si aspon obzeram miesta a kompozicie na rano, ktore zbozne dufam, bude lepsie.

foto#191

foto#186

Pri zostupe sa v doline opat zacinaju plazit hmly a ja sa uz vidim pri rannom foteni. Po zostupe zacina prsat, ale ja, ocareny vybornou krkovickou s kapustou a knedlou, ktora nemala obdobu a paradnym kvasinkovym pivom sa tym absolutne nezaoberam. Ved nie je vsetko o foteni! Heh:)

foto#190

V duchu tohto vecerneho mota vstavam rano o stvrtej a v dazdi a absolutnej, ale absolutnej hmle vyrazam hore tym istym svinskym kopcom ako vecer predtym. Ta mokra hmla s jemnuckym hustym dazdom zalieza vsade a posiela do vecnych lovist vsetky paradne membrany co mam na sebe od topanok az po vetrovku.

Priebezne zastavujem, vypinam celovku, a pozeram do blba nad seba ci neuvidim vysnivaneho kamarata mesiacika, ci aspon malilinku, drobnucku hviezdicku. Nic.

Az tu zrazu...Hura, hura!! zacina sa mi odhalovat nocna obloha v plnej parade a ja uz klasicky zacinam zmatene ci hystericky pobehovat pod vplyvom fotografickej euforie. Ale musim ist dalej.

Hore su to uz luxusne a nekonecne vyhlady ponad oblaky a ja obdivujem vsetky okolite Alpske skupiny, ktore dobre poznam.

foto#189

foto#185

foto#194

foto#192

foto#187

Pod polarnou ziarou / 1. april, 2011

Fraza 'lepsie raz vidiet ako stokrat pocut' v ziadnom pripade neplati, pokial ide o polarnu ziaru. Pretoze tu je TISICKRAT lepsie RAZ vidiet ako MILIONKRAT pocut a uplne najlepsie je vidiet ju aspon STOKRAT, lebo VZDY sa budete mat na co pozerat, a nepocuvat o nej vobec. Na tomto mieste by sa mal tento vesely pribeh skoncit, ale hadam vam po skusenostiach s politikmi nepride divne, ze ziadam o vynimku z vlastneho vyhlasenia o veticku predtym, kedze teraz budem o nej pisat a vy budete mozno citat, ale slubujem, ze ju tu nebudem popisovat. To si vyguglujte sami. Technicke informacie, teda texty z ucebnic o jej povode, formach ci druhoch, taktiez hojne existuju na webe a hoci pomozu k vseobecnemu prehladu, su suchsie ako spravodajstvo STV.

Vidiet, nafotit a azda mozem pokojne umriet, som si povedal predtym, ako som za tym neposednym plamienkom prvykrat vyrazil do Norska. Lenze lenze. Videl som raz a chcem vidiet viac. Trochu aj nasnimal, ale chcem uplne. A tym padom ani umriet sa mi neda, hoci mozno by sa mi zhora lepsie pozeralo, ale urcite horsie fotilo. Aj najsvalnatejsie vyhlasenia supermana Fica by pod polarnou ziarou kapitulovali bez boja. Nieto tieto moje. Ked uz sme pri boji, tak vyfotografovat ziaru je asi o nieco lahsie ako dopocuvat prvu pesnicku z ktorehokolvek cedecka No Name az do konca. Ak zijete za polarnym kruhom, tak sa so mnou asi nebudete priet, ale ak ste Stredoeuropan, trochu zavisi aj od stastia a pripravenosti, citajte dalej.

Prva takmer trojdnova expedicia sa nevydarila kvoli dezinformacii od domorodeho spravcu penziona, ze ak nezaziari do dvoch hodin po sumraku, nic sa tam hore nebude diat. Inak bol mily ako vsetci Nori, ale asi chcel ist o siedmej spat, huncut. Nuz a ked teda neziarilo a objednali sme si vinko, cert chcel, aby sa dialo. To najlepsie sme videli cez zamastene okienko restauracie a potom par sekund vonku. Mam odtial jednu mentalnu fotku a jedno nachladnutie, pretoze sme pod vplyvom zelenkaveho ziarenia cakali na dalsie zablesky s ustami na popolnik aj zo dve hodiny. Zbytocne. Prislo to az o par tyzdnov neskor. Pritom to cele styri dni vyzeralo ako jeden z tych vyletov, ked nesnezi a ty si na lyziarskom zajazde. Snezilo a ja som bol na fotografickom zajazde.

foto#182

Nuz ale k veci. Ak sa nahodou niekto z vas chysta fotografovat auroru, a nie tu s velkym delom a A, ale s privlastkom borealis, tak by mal vediet par drobnosti. Napriklad to, ze nie je celkom zla myslienka zabehnut niekam za polarny kruh, teda trochu dalej ako na sobotny trh v Nowom Targu, aj ked svoju expediciu tam zacat mozete, mate to zhruba cestou. Pozor vsak na rozne pasce, pevna vola je nevyhnutna, aby ste tam neotacali auto, som predsvedcny, ze tricko Adihash za jedno evri v kombinacii s vonavou klobaskou z vedlajsieho stanku dokaze pochovat slubnu karieru nejedneho nadejneho polarnika.

Dalsia vec, ktoru si treba uvedomit, je, ze v sandaloch by polarnu ziaru nafotili len zimou a profesionalnou ctou slahani himalajski serpovia a ti z vas, co do nich nosia ponozky, pretoze v lete ju (ziaru, nie ponozku) prakticky nevidiet. Ak sa napriek tomu rozhodete pre vypravu v podobnej obuvi, vezmite si poriadne hrube, mozno aj dvoje cez seba, lebo sa pravdepodobne budete brodit hlbokym snehom. Nemusia byt biele, asi vas nikto zo znamych z baru neuvidi. Dobre, pre rypakov treba uviest, ze sa aurora da vidiet aj zblizsia a v lete, ale najprv sa poriadne napime cisteho slovenskeho vina a potom si uvedomme, ze je to menej pravdepodobne ako to, ze Majka z Gurunu bola naozajstna mimozemstanka.

Takisto by ste mali vediet, ze ukaz sa odohrava kdesi vo vyske aspon 60-80 kilometrov nad zemskym povrchom, takze nemusite byt priamym potomkom Aristotela ba ani niektoreho z jeho ziakov, aby ste pochopili, ze ked je zatiahnuta obloha, tak na tej stanici, kde prave cakate, vlak dnes vecer nestoji a jedine zelene svetlo, co uvidite, bude biolampa z kancelarie uhroviteho vypravcu. My sme sa riadili velmi spolahlivymi predpovedami pocasia na www.yr.no, ktore k nasmu nemalemu zialu cele dni neomylne potvrdzovali zamracenu skutocnost. Do Tromso by som isiel, aj keby nehlasili cistu oblohu na vecer. Rano mi odtial letelo lietadlo.

Nevidel som, ale mesiac v splne udajne takisto skodi vo vyhlade, privela svetla. Rovnako ako ked sa postavite doprostred rozziareneho mesta, nevyhnutne budete potrebovat pomoc Dlheho (zodvihne vas vysoko nad ulice), Sirokeho (zakryje poulicne lampy alebo s nadsenim jemu vlastnym postavi tribunu na streche stadiona, aby ste sa mohli v pokoji kochat) a Bystrozrakeho (pozicia vam okuliare), aby ste nieco videli. A este sa je potrebne presvedcit, ci bude fukat slnecny vietor nevyhnutny na to, aby plamienok vznikol. Vsetci pouzivaju stranku www.gedds.alaska.edu/auroraforecast , kde aktivitu boduju na stupnici od 1 do 9 a zo skusenosti viem, ze pri stvorke uz svieti vydatne.

foto#183

Vsetky tieto podmienky vyzerali splnene, sedeli sme v aute a pozorovali nesmely zaciatok sou. Keby som nevedel, ze sa musim divat niekam na sever, jemnucky zelenkavy most nad nasimi hlavami by som si asi ani nevsimol. Po chvili uz niet pochyb, ze to, co chce so mnou tancovat, je ONO a namiesto podlahnutiu radostnym pocitom to treba nafotit, nech som sem neletel zbytocne. S kompoziciou toho vela nenarobim, ci sa mi paci, alebo nie, vsetko sa deje medzi severovychodom a severozapadom na velkej scene, takze potrebujem poriadny sirokac, kam sa da natlacit co najviac epickej plochy oblohy a trochu kopca v dolnej casti zaberu. Kedze smer je dany, v podstate neexistuje takmer ziadna dalsia moznost, ako to odfotografovat. Po par skusobnych expoziciach rychlo pochopim, ze na velviu 50 to nepojde. Ak nechcem HDR, co naozaj nechcem, tak pre relativne dobre exponovany zaber potrebujem ISO 400 a zhruba minutu pri naplno otvorenej clone (u mna 3,5 - ak si neprajete, aby sa vam malicko pohli hviezdy, poriadne svetelne sklo si budete pochvalovat). Nie je to uplne idealne, pretoze svetlo poskakuje sem a tam, objavuje sa a mizne a za minutu sa castokrat vsetko uplne zmeni.

Predstavenie je take uchvatne, ze cas zacnem vnimat, az ked sa o pozornost prihlasia oziabajuce prsty na chodidlach. Nastastie si to vsimne ziara a skonci, inak by som ich azda aj obetoval na oltar zeleneho osvietenia. Par zaberov si nesiem, ale zdaleka nestacia, musim sa vratit buducu zimu. S proviou 400.

PS. Dakujem Mirovi za bratsky napad, otcovsku starostlivost a matersku trpezlivost.

PS. Uvedomujem si, ze v euforickej nalade som asi vynechal nejake detaily, ak vas nieco zaujima, opytajte sa rovno pod clankom!

Workshop LH - Kralova Studna / 6. march, 2011

12. novembra bola na oslave 15. narodenin Citi Bank oficialne predstavena aj kniha, ktoru sme mali moznost pri tejto prilezitosti vytvorit. Vsetci pekne v kvadrach sme sa ten vecer v prijemnej anonymite zabavili a celkom slusne napapali. Citil som sa ako clen smotanky, tlacil som do seba co to slo, ale aj moje brucho ma kupodivu svoje hranice a tak sa tato gastronomicka prechadzka musela skoncit.

foto#175

foto#176

foto#177

foto#178

foto#179

Kazdopadne lepsia cast uvedenia knihy na svet prisla az cez vikend - knihu, uplynuly rok ako aj dalsie plany nasej "particky" sme sa rozhodli prehodnotit na spolocnom workshope na Kralovej Studni vo Velkej Fatre.

foto#167

foto#168

foto#169

foto#170

foto#171

Workshop sa niesol vo fantastickej nalade, skoda len, ze nam nie prilis vyslo pocasie. O to viac sme sa bavili. Aj vdaka tomu vieme, ze tento projekt mal a stale ma zmysel. Stanovili sme si par zaujimavych cielov na nasledujuce roky, ktore dufame, budeme aj schopni splnit.

foto#172

foto#173

foto#174

Cely workshop bol vyborny, ba co je lepsie cely rok stal za to a ja sa tesim na dalsie, ktore budu rovnako plne paradnych zaberov a dobrej zabavy. Dakujem!:)

Piate vyrocie / 28. february, 2011

Ked sme s Otom niekedy zaciatkom roka 2006 popijali slivovicu na Lucnej boude a rozvijali jeho myslienku zalozit maly krajinarsky fotoklub, nemali sme o nic vacsie ambicie nez priaznivci Arnieho Schwarzeneggera, co si v osemdesiatych rokoch zriadovali v garazach ci pivniciach posilnovne. Iba sme potrebovali priestor, kde nebudeme nikoho vyrusovat, ked si trosku zafucime a pred zrkadlom ponapiname svaly. Planovali sme si k tomu prizvat niekolko dalsich svalovcov, od ktorych (by) sme cerpali inspiraciu, ale ziaden z nas ani po piatom-siestom pohariku velmi neveril, ze by od nasej garaze chceli kluc. Lenze na potvoru opak bol pravdou a ked nam ju Michal Vitasek naprogramoval, nic nebranilo tomu, aby 27.2.2006 Ota vlozil zaber Karlovho mosta (coho ineho, Prazaku) na mudrovanie pre dalsich 10 clenov. A len aby sa nezabudlo, nazov nam dal tusim Majo Srnik (opravte ma, ak sa mylim), ktoremu vsetci vdacime zavela v samych zaciatkoch a aj neskor.

foto#162

Z malej casti zamknutej galerie sa volnym padom cochvila stala verejna, privatnu zonu sme rozsirili o niekolko dalsich funkcii, vo fore pribudali temy, diskusia nad zabermi byvala casto celkom ohniva a v kratkom case ku garazistom pribudli ozajstni majstri fotografickeho remesla. Krajinarskeho, lebo temy sa nacim striktne drzat a cinime tak do dnesneho dna. Teda vcerajsieho, ktory znamenal poriadny milnik v historii klubu. Pred piatimi rokmi by som nevsadil ani tien diery na svojej pouzitej autdorovej ponozke, ze si tu teraz budem riedit vino obrovskou nostalgickou slzou pri spatnom pohlade do galerie lightharmony. Bolo a stale je uzasne vidiet, kam cestuju a ako vidia ostatni clenovia, ci dostat odpoved na akukolvek otazku. V beznom svete (fotografie) nie uplna samozrejmost. Prestriedalo sa u nas 29 ludi, drviva vacsina z nich skveli v narabani s aparatom a inspirativni vysledkom. Niektori sa celkom prirodzene vyvinuli inam a vydali sa na vlastnu cestu, ktoru castokrat s pozitkom sledujem, inym pribudli povinnosti, pracovne ci rodinne, a ich pristroje kdesi visia zavesene na ohnutom hrdzavom klinci. A dalsi hovorili iba anglicky.

foto#163

Na mnoho fotiek a udalosti si uz nespomeniem; riskujem, ze sa urazia, najma tie, ktorym som tvrdil, ze si ich zapamatam navzdy, ale nezmozem nic, dat okolo nas je jednoducho privela a nemaju zlutovania nad tymi starsimi. Pokym nas pred rokmi ucili pustat ich sadnut do kresla pre pamatnikov a starat sa o ich pohodlie, aby vysublimovali co najneskor, dnes bud vsetko bezi omnoho rychlejsie, alebo sa nam drasticky zmensuje harddisk. Preto som vacsinu vcerajska stravil listovanim v internom priestore lightharmony a medzi svojimi zabermi a bolo viac nez prijemne ozivit ducha styroch spolocnych workshopov, niekolkych projektov (From Dusk Till Dawn), nespocetnych ciest ci kratkych vyletikov, prebehnut vydane kalendare a prelistovat knihu (15 pokladov Slovenska). Zabava, velka zabava, spaja vsetko, co som presiel.

foto#164

Kazdopadne lightharmony uz nie je, co byvalo. Meni sa tak, ako sa menia fotografi v nom zdruzeni a ako pribudaju skusenosti. Ale stale nas velmi bavi robit to, co normalne nerobime, aby sme potom vladali robit to, co robit musime. A ak niekoho popritom potesime ci nebodaj inspirujeme k comukolvek pozitivnemu suvisiacemu s prirodou, tak sme presne tam, kde sme chceli na zaciatku byt.

foto#165

Notes from Iceland (The Place) / 8. december, 2010

If you’re flying to Iceland one day, it’s likely you’ll take Icelandair because there’s not too many services that connect Reykjavik with the continental Europe. In such case, don’t miss your chances to browse though the on-board entertainment options and listen to the Icelandic music (not talking about folk, which I avoided by miles). Apart from the usual suspects as Sigur Ros and Bjork (remember Sugarcubes? :-)), you can get to hear less known bands and musicians that are often nothing short of pure reflections of a meditative remoteness of the island. There’s no better preparation for ambient mood of the place than giving ear to Ampop or Blindfold in your headphones and watching icy toppings of volcanos, wrinkled faces of glaciers, black sand beaches framed by white lines of crashing waves or countless veins of rivers deltas as the plane have reached Iceland.

And yes, if tired by the melancholy, play Emiliana Torrini.

We flew couple of hundred kilometers across the entire island and I was so amazed by spectacular and constantly changing landscape graphic designs and rhythmic patterns running below us that if we were to turn back right then, I guess I would still feel content about the trip. Obviously, picturesque sceneries down there swiftly drew the attention of all my visual fantasies. Within minutes, I took hundreds of mental photos. Soon I began more excited about getting there with my camera than I was when first had kissed my wife (okay... it was similar). I knew at that point of time that the decision to travel and photograph Iceland was right whoever' idea it was. What I didn’t know was that the obsession triggers its shutter.

foto#153

The main road from the airport is a great intro to what you can expect to see here. It’s surrounded by endless black lava fields with rare green spots. It was a strange feeling to watch the out-of-this-world parched moonscape in combination with the asphalt road and piles of the same cars that I left behind in Prague. You looked to the side and felt like Mr Armstrong but one glance to the front woke you up - commuting to work again. There are plenty of interesting spots near Keflavik where we landed that are surely beautiful (or better interesting) enough to start a photographic journey with. But we were thinking that it would be better to familiarize with the landscape and get true feel of it before we commit to anything else. Hence we had this cool plan to leave the ring road (main road around Iceland) as soon as it gets to go inland for one or two days with Hveravellir being our vague destination.

foto#154

It proved to be the right way to start our adventure. After couple of hours, we found ourselves deep in the middle of nowhere surrounded by nothing but absolute silence. As the dusk was approaching, we noticed vehicles and cyclists we had been meeting every now and then slowly disappeared. Instead, strong winds little by little flew any thoughts of civilization away from our heads. In the midst of all this we stood watching sceneries and visualizing shots that shortly lifted us to the photographic trance and we were shooting like there was no tomorrow...

foto#155

I started to slowly realize that from the two elements required for a good landscape photograph to come together (right time @ right place), one was there constantly wherever we went or looked - I just was in the right place all the time in Iceland.

The only piece left to take care of was time...

foto#159

foto#160

foto#161

The images included here were made on completely unknown and unfamiliar spots that you won’t find named in any of the tourist guides. I chose them from dozens of others to demonstrate that there’s incredible amount of opportunities in Iceland in ANY place you might end up being to.

Nasa prva kniha / 1. december, 2010

V casoch, ked som sa hraval na pieskovisku za bytovkou, mal som okrem par ludi velmi rad aj vela veci, ani neviem preco. Mozno preto, ze ich bolo okolo nas omnoho menej ako dnes. Alebo je za tym to, co neprajem ani najvacsiemu nepriatelovi, a sice skutocnost, ze narodeniny mam prilis blizko Vianoc, takze pripadny darcek spolahlivo plnil dve ulohy, a tak som si ho aj dvakrat vazil velmi dobre poznajuc cakaciu dobu na dalsi. Kazdopadne vzdy, ked som nieco dostal, nasiel ci niekomu slabsiemu zhabal, prejavil som tomu lasku tak, ze som s tym usinal a vstaval dovtedy, kym som nedostal, nenasiel ci nezhabal nieco dalsie. Na bicykel SOBI 20 som sa chodieval pravidelne divat do kocikarne. Casom som s vecami uz priamo nespaval, ale sposobne si ich ukladal pobliz lozka, aby som sa na ne mohol co najcastejsie divat. Myslim, ze som s tym celym prestal, az ked mi macika z postele a navonane basketbalove tenisky z nocneho stolika nemilosrdne vyhodila prva frajerka. Odvtedy mam veci rad potajme.

foto#142

Pred par dnami som po rokoch urobil vynimku a postavil som si k posteli jednu knihu, pozorujem ju a premyslam, ci z nej mam radost preto, ze sme ju zdarne dokoncili, alebo preto, ze sme sa jej konecne zbavili. Ani jedno, ani druhe, asi. Skor to bude tym, ze vonia novuckou tlaciarenskou cernou a ze su v nej (aj) moje fotografie. A ze tam vlastne nie su ziadne cudzie zabery, pretoze cela je nafotena siestimi statocnymi clenmi LH. Musim sa priznat, ze pri pohlade na nu po velmi dlhom case pocitujem vacsiu radost z vysledku ako z procesu, ktorym sme sa k nej dopracovali, pretoze ten stal mnoho prebdenych noci a prespatych dni.

foto#144

Vznikla pri prilezitosti 15. vyrocia zalozenia Citibank na Slovensku ako exkluzivna publikacia urcena vylucne klientom banky. Zadanie znelo vyfotografovat 15 jedinecnych prirodnych, kulturnych a architektonickych lokalit, ktorych zoznam sa narodil v spolupraci s bankou, UNESCO pamiatky boli bezpodmienecne dane a zvysne veci prakticky tiez, dve vynimky vysli z nasej dielne: lazy a kopanice, ktorym sa dlhodobo venujeme v ramci ich dokumentovania predtym, nez sa nemilosrdne utopia vo vodach minulosti, a tiez Malokarpatska vinna cesta ako oslava vznikajucej tradicie, ktora sa vzmaha na podstavcoch novodobej kultury (?) a stravovacich navykov sucasnikov.

foto#143

Banka nam venovala cele styri mesiace - jarne a trochu aj letne - a par dni navyse na to, aby sme dodali fotografie, idealne zo vsetkych rocnych obdobi, a tak sme ciastocne pouzili aj veci z archivu, som presvedceny, ze niektori ich spoznate. Na niektore temy (jaskyne, drevene kostoly, Karpatske bukove pralesy ci Spissky hrad) sme mali len jeden pokus, citil som asi trochu vacsi tlak nez ten, ktoreho sa da zbavit, ak poznate cestu na zachod... Na druhej strane mat moznost byt sam (teda s kolegami, co su zvacsa velmi tichi spolocnici, ale bez navstevnikov z ludu) v tichu uprostred hor ladu v Dobsinskej ladovej jaskyni, ci so zatajenym dychom nacuvat ariam hromov a uhybat sa bleskom o polnoci na trojhranici Slovenska, Polska a Ukrajiny nie su sice zazitky, ktore by som definoval ako uplne najvysnivanejsie, o to viac vsak chutili.

foto#147

Vo vysledku sme prezentovali 8-10 zaberov ku kazdej kapitole, z ktorych si zastupcovia klienta vybrali 3-4, co sa napokon objavili v knihe. Len tak na okraj, sam by som vybral inak a lepsie veru, ale zial moj vkus, ktory je objektivne precizne cibreny, bol v tomto pripade porazeny temnymi silami, hovorili si vacsina a boli podporovane zaloznikmi z radov umeleckych kuratorov, tam vsetky gyciarske diskusie velmi rychlo zhoreli v plamenoch diplomami certifikovanej fundovanosti, proti ktorym by nic nezmohol ani Chuck Norris, keby namiesto bezducheho mlatenia chuliganov fotografoval. Aspon nam zostal material na dalsiu knizocku do buducna, sice asi utlu, ale pripadne celu nasu...

foto#152

A ano, za konecnu sexi podobu knizky vdacime hlavne Monike z Conmat Studia, ktora dodala graficky sat a hlavne texty, tie si precitajte, ak budete mat moznost, su namile daleko od encyklopedickych popiskov, bezne sa vyskytujucich v podobnych publikaciach v tychto zemepisnych sirkach. Takze napriek skeptickosti zo zaciatku, ktoru priznavam, celkovo dost vydarene cvicenie, si myslim, skusenost cenna (fotit na zakazku je omnoho zlozitejsie nez pre radost, ale to som vedel vopred, lebo kamarati hovorili, ze to neni tak, ze pridem, cvaknem, odidem, ukazem a poklonim sa, pretoze vsetci hlasno tlieskaju), vysledok viac nez prijemny. Teda minimalne mam(e) z neho radost.

foto#145

foto#146

Odprezentovany bol ako sa slusi a patri vo vybornom priestore bratislavskeho Design Factory, odkial su aj fotografie v tomto prispevku. Predstavitelia klienta ho pokrstili, hudba veselo hrala, velkoformatove obrazy vytlacene u Lacka v Stelle sprijemnili oslavu vyrocia. Vystava skoncila pred tyzdnom a od 8.12. pokracuje v hoteli Sheraton (do 17.12.), v novom roku bude v business centre Apollo (2.1. - 14.1.). Kniha vysla v limitovanom naklade 600 vytlackov, z nich 300 vlastni lightharmony a cca 200 kusov velmi skoro ponukne aj vam prostrednictvom nasej stranky. Sledujte nas!

(Dovetok z 9.12.: Kniha sa da zakupit tu: http://www.lightharmony.com/treasures.php?lang=cz

foto#148

PS. Dakujem vsetkym chalanom z LH, ktori mi s tym pomohli a odvratili cihajucu hanbu, z ktorej kabat by sa mi odkladal len velmi tazko a miesto pren v skrini by som nasiel asi az po peknych par rokoch. :-)

PS. Fotky v clanku su autorskym pocinom Tomasa Zahumenskeho.

foto#149

foto#150

foto#151

NP Sibbillini - Podivuhodna krajina / 8. november, 2010

Presne si pamatam, ked som prvy krat natrafil na zaber tejto podivuhodnej krajiny na nejakom zahranicnom fotoserveri par rokov do zadu. Severske tvary, malo stromov - tipoval som to na Skandinaviu, ci Island. Kupodivu v popisku svietilo Taliansko, no nic viac. Po hodine guglenia a pozerania zaberov z rodinnych dovoleniek polovice Talianov som sa konecne dopatral k cielu - NP Sibillini. Odvtedy mi toto miesto nezliezlo z mysle.

Predstava zacala naberat realne kontury, ked som uz ako velky tato rodiny planoval dovolenku na Korziku a nejaku drobnu obchadzku na cestu tam. Sibbilini! Nejakych 500km a styri dni naviac snad pre pol rocneho sintra a manzelku v aute nebude nic zdrvujuce. Ide sa.

NP Sibillini je pohorie patriace do skupiny Apenin. Vysky su prekvapivo zaujimave, dosahujuc cez 2000 metrov. Lezi v oblasti Umbria nedaleko mesta Norcia. My sme navstivili najpristupnejsiu, no pre mna najfotogenickejsiu cast - okolie mestecka Castellucio di Norcia.

foto#133

Poloha mesta je prekrasna, luky su plne kvetov. No teplota, ktora sa v den nasho prichodu ( jun ) vysplhala na 6°C ma mierne prekvapila. Vobec ma nenapadlo zistovat nadmorsku vysku a uz vobec nie si zobrat teple veci. A tak som prvy vecer fotenia drkotal zubami na hrebeni mokry a v uzasnom vetre pri teplote 4°C. Ako spravny foto nadsenec, som sa utesoval, ze stale lepsie ako teplo a opar. Aspon je dobra viditelnost.

foto#134

foto#132

Ubytovanie je mozne priamo v mestecku, no prislo mi drahe a kvalitou slabe. V okoli su dve horske chaty, ktore su pristupne aj autom - Rifugio Perugia a Rifugio degli Alpini. My sme sa rozhodli pre prvu z nich. Lezi priamo na ceste do mestecka v sedle nad planinou Piano Grande. Ubytovanie je turisitickeho typu, personal mily a strava bola paradna. V case ked sme tam boli my, bola chata prazdna.

foto#135

Planina Piano Grande je rovna ako hladina jazera. Po dlzke ma cosi okolo 7km a pretina ju cesta podobna pristavacej drahe. Pre fotenie je preto auto viac nez vhodne. Okolie je porkyte kvetmi, na jar su luky plne divych makov. Okrem prveho vecera som mal smolu - dazd a zamracena obloha ma prinutili sustredit sa viac na detaily krajiny ako na jej celkovu majestatnost. No nastastie aj pomedzi mraky obcas zasvietilo.

foto#137

foto#138

Krajina mi pripadala ako na Islande, v dobe nasej pritomnosti dokonca aj charakterom pocasia. Hory su neskutocne farebne a ked po dvoch dnoch dazda na chvilku zasvieti, farby Vam vyrazia dych, aj ked nestihnete idealne nakomponovat scenu, lebo ste to necakali a v pomateni mysle behate v kruhu o priemere 50m. Ked si konecne vyberiete, zistite, ze stativ je presne na druhej strane pomysleneho kruhu. Bezite tam, ste spat zo stativom, vsetko nachystane, okrem filtrov. Opat su na druhej strane toho isteho kruhu. Tak si uz len rezignovane sadnete a vychutnavate posledne svetlo len tak. Tak nejako sa to prihodilo mne nad mesteckom Castelluccio.

foto#139

foto#140

V NP Sibillini sme stravili 4 dni, z toho 3 dni prsalo. Napriek tomu to stalo za to a urcite sa tam vratim. Mozno tam spolu s timom Lightharmony spravime nejaky Workshop:)

Na workshope v Ceskom Svycarsku / 8. november, 2010

Kazdy z nas asi pozna niekoho, kto ma velky a drahy fotak. Niektori s nim vedia slusne zaobchadzat a produkuju naozaj pekne fotky. Ale ja poznam jedneho (www.naturephoto.cz), co k tomu vsetkemu dokaze este aj dlho a vcelku suvisle o fotografovani rozpravat a takych vela nebyva. Pri jeho obsiahlom vyklade v pritmi som sa prichytil, ze vobec nezivam a nebolo to len preto, ze ma velmi zvucny hlas, ktory by ma zarucene prebudil zo zasluzenych driemot. Presne taketo typy sa narodili pre organizovanie roznych naucnych posedeni, fotograficke workshopy nevynimajuc. Mne robilo zasadny problem plynulo vyslovit 'ano' na vlastnej svadbe, takze sa mozem workshopov nanajvys zucastnovat. Ako posluchac alebo pomocnik.

foto#124

A tak som sa teda k Ondrovi s velkym aparatom a azda este vacsim darom reci prihlasil na jeho krajinarsku seansu v Ceskom Svycarsku (workshop) . Aj ked tam som uz parkrat bol a chodi tam uplne kazdy, kto nieco vo svete fotografie znamena a kto si mysli, ze nieco znamena a aj ti, co vedia, ze neznamenaju nic. Miesto je ofotene skrz-naskrz ako Eiffelovka, najma v poslednych rokoch jeho popularita narastla az do ohavnych rozmerov. Kedze Ondrova zbierka zaberov odtial je naozaj obdivuhodna (portfolio), pomyslel som si, ze treba odkukat, ako to robi, vycvakat nejake davno expirovane Velvie, vyskusat najnovsie prirastky do rodiny gyciarskych filtrov a napokon sa trochu po case poprechadzat na cerstvom vzduchu. Inak ked uz musim vychvalovat inych, najlepsie kusky, ktore som doposial videl z Ceskeho Svycarska, ma podla mna celkom jednoznacne jediny kvalifikovany europsky fotograf, ktoreho poznam osobne, majster Vaclav Sojka (stranky). Vzdy pred vyjazdom si ich treba poriadne poobzerat, aby clovek neprepadol nenaplnitelnej ambicii priniest si odtial nieco, z coho budu divaci hlucne ochkajuc hromadne padat na zadok.

foto#125

Ani predpoved pocasia nicomu takemu nenasvedcovala, hoci napokon vysla lepsia, ako hovorili, ale horsia, akej by sme sa potesili. Skupinka ludi sa zisla velmi prijemna, taki tichsi boli, asi hanblivi, vyklad zbytocne neprerusovali, ale ked videli, ze ma za hlupe pripomienky nikto nevyhodil z miestnosti, pridali sa aj oni. Azda kvoli par fernetom na dobru noc ani presne neviem, ako sa stalo, ze ma povysili z pasivneho ziaka na ucitelovho pomocnika a kdesi pod Mariinou vyhliadkou som dostal pod ochranne kridla presnu polovicu ucastnikov zajazdu a prikaz pokracovat na Vilemininu stenu, kam sme pomocou turistickej znacky stastne dorazili viac ako polhodinu pred vychodom slnka. Nadejnych krajinarov urcite povzbudilo, ked som oznamil, ze dobre uz bolo (napriklad minuly rok, foto 1 hore) a ze sa neoplati rozkladat stativ a tyrat Velviu. Nahodou som nemal so sebou minulorocne diaky, takze niet divu, ze mi neuverili a chceli sa presvedcit na vlastny displej. Vsetci na vychodnej strane vyhliadky, kde sa nad horizontom skvel svetly pruh, ktory pri zapojeni trosky fantazie naberal oranzovy nadych. Navyse z Mariinej vyhliadky sa zacalo ozyvat cvakanie spusti, co ma znepokojilo, pretoze to znamenalo, ze Ondro a jeho priatelia vidia nieco, co ja nie (foto 2 vyssie).

foto#126

Nezostavalo preto nic ine, len vybalit pristroj a pozriet sa cez hladacik v nadeji, ze sa tam nieco najde. Medzi ostatnych som sa nevmestil, tak som musel fotografovat mesiac na zapadnej oblohe (foto 3). Ked chlapci dokoncili zacate s horizontom, cez ktory sa prehryzlo slnko do krajiny postihnutej silnym oparom, vyfotil som dalsie policko (foto 4) na dokaz toho, ze vecnu otazku krajinara ”co fotit”, ktora na vyhliadke niekolkokrat zaznela, niekedy vyriesi okolie namiesto nas. Staci pozorovat, co produkuje mamicka priroda.

foto#127

Nakoniec som zalozil digital, aby som mal co robit, kym ostatni budu upravovat svoje zabery a spomenul som si na moju poslednu navstevu tejto vyhliadky (foto 5 a 6).

foto#128

foto#129

Snazil som sa popritom talentovanym adeptom krajinarskej fotografie aj zodpovedne poradit, ale neviem, ci nieco padlo na urodnu podu, kedze nikto mi neposlal vysledky svojej prace. Kazdopadne hoci to dalo zabrat, bolo zaujimave skusat zdovodnovat, preco prave takto a nie nejako inak, ked castokrat je to dane iba pocitom, ktory sa tazko bali do slov. Zdalo sa, ze niektori pocuvaju a dokonca kladli aj doplnujuce otazky a dozadovali sa, aby som hodnotil nahlady na vyparadenych displejoch, a to som, musim priznat, uz cele roky nerobil a celkom som si odvykol. Vzhladom na techniku, ktoru pouzivam, nosievam si z podobnych akcii len mentalne odtlacky, ktore po vyvolani diakov porovnavam a ladim s realitou. Vedomy si skutocnosti, ze zabery, co som urobil, nijako nevybocia z beznych medzi, som tiez slubil, ze na studijne ucely ich ukazem, co tymto cinim a srdecne zdravim vsetkych zucastnenych. Pre porovnanie a podtrhnutie Ondrovych slov o nevyhnutnosti vhodnych podmienok (sprava z terenu) su vyssie aj dva zabery z workshopu lightharmony v roku 2009. A napokon pridavam par veci z lesa na druhy den (foto 7 a 8), ked som uz neexperimentoval so svojimi schopnostami nieco niekomu vysvetlit, ale s filtrami a expoziciami pocuvajuc kapelu s romanticky znejucim nazvom ‘How to Destroy Angels’. Citil som sa naspat obleceny do svojej koze.

foto#130

foto#131

Rozhovor na PhotoTV / 18. october, 2010

Pred par tyzdnami spustilo niekolko nadsencov zaujimavy a v nasich koncinach ojedinely projekt s nazvom PhotoTV.cz . Ide e-learningovy portal, ktory obsahuje instruktazne videokurzy o fotografovani a veciach s nim spojenych. Niekolko kratkych filmov som si pozrel, boli celkom zabavne a pevne verim, ze pri systematickejsom pristupe, ako mam ja (co znamena pozatvarat ostatne okna a venovat sa sledovanemu videu) sa z nich clovek prahnuci po informaciach moze vela dozvediet.

Okrem toho na stranke najdete aj fotomagazin, ktory prinasa informacie o ceskych, slovenskych a aj cudzich fotografoch (medzi nimi profilovy text o Joe Klamarovi, svetoznamom fotoreporterovi slovenskeho povodu a posobiska, ktoreho fotografie pozna uplne kazdy (aj ja!), ale o ktorom je toho zname len velmi malo, preto ma potesil) a ine zaujimavosti. Z mne doposial nerozkryteho dovodu som bol pred casom osloveny pani Martou Jurcovou, hlavou celeho projektu, so ziadostou o rozhovor. Hoci nemam co povedat, s radostou som ho poskytol, ved nie kazdy den sa niekto celkom cudzi chce s vami zhovarat. O krajinarskej fotografii.

Povodny najdete na phototv.cz, nizsie ho taktiez pripajam, hadam sa pobavite aspon tak, ako sme sa bavili my, ked sme ho davali dokopy.

foto#114

Kdy jste zacal fotografovat a jake byly vase prvni snimky? Vedel jste okamzite, ze fotografie krajiny bude “vase parketa”?

Cele to malo niekolko faz. Ked som mal 17, vzal som otcov zenit a prostrednictvom neho som sa snazil zblizit so spoluziackami, ale prestalo ma to bavit, pretoze efekt sa rovnal nule, ci uz islo o vztahy, alebo vysledky z tmavej komory. Navyse to bolo strasne pracne. Ale aspon som sa naucil, ze vyvojka je sice uzasna chemikalia, ale vo vyvoji mi nepomoze.

Po par rokoch som bol zasa taky nadseny z toho, ako vyzera zapad, ze som si hned pri prvej ceste do Viedne kupil maly kodak a cvakal som tam vsetko a vsetkych. Ked radost opadla, stal som sa obycajnym dokumentaristom internatnych zuriek, lebo som bol jediny, kto mal fotak. Vacsina obrazkov z toho obdobia sa vsak kdesi stratila. Niekolko dalsich rokov som aparat pouzival len velmi zriedka - spravidla na cestach a dovolenkach.

Moj zaujem o fotografovanie oprasilo narodenie dcery pred siedmimi rokmi. Zadovazil som si elektronicku zrkadlovku nikon (coolpix 5800). Ten bol vsak taky pomaly, ze ked sa dieta zacalo trochu hybat, nemal som sancu urobit poriadny zaber bez toho, aby ju niekto zo dve sekundy poriadne pridrzal. A kedze deti zvyknu zrychlovat a tiez sa mi v zaberoch nepacili mamickine ruky, bolo nutne vymenit aparat za nieco rychlejsie, prisla na rad digitalna zrkadlovka, ktore v tom case (2004) zazivali ohromny rozvoj.

Este v tu istu zimu sme uviazli na nejakej chate na Jizerke pod obrovskymi nanosmi snehu, a tak ako spravny Tatranec v uzasnom tichu a treskucom mraze pozical som si sneznice, zavesil aparat na krk a vybral sa na Bukovec. Fotil som, akoby to malo byt poslednykrat a ked som neskor stiahol zabery, zostal som ohromne sklamany. Ani kusok z tej atmosfery, ktora vo mne zanechala hlboky dojem, ani milimeter stvorcovy trblietavej bielej na zemi a hustej modrej na oblohe, nic z toho na snimkach nebolo. Vtedy som vedel, ze krajina je presne to, cim sa chcem zaoberat.

foto#107

S jakou technikou jste tedy zacinal “vazne” fotografovat?

Pominuc niekolko zaujimavych historickych pristrojov, co spominam vyssie, serioznejsie som zacal az s Nikonom D70 a dvoma sklami (Tokina 12-24, Nikon 80-200), ku ktorym neskor pribudali a odbudali dalsie, podla toho, v akom stadiu fotografickeho rozvoja som sa nachadzal. Zo zaciatku som bol posadnuty ultrasirokymi pohladmi, potom panoramami, neskor som na chvilu skusil makro (ktore ma naozaj nechytilo, ale akoze vobec - strasne nepohodlne), detaily dlhym sklom, az som sa ustalil na takpovediac klasickom pohlade na krajinu v ramci moznosti mojej sucasnej techniky. Postupom casu som totiz presiel z digitalu na film a zo zrkadlovky na stredoformatovy aparat.

Jakou techniku pouzivate dnes?

Je toho viac, ale drviva vacsina mojich fotografii z posledneho obdobia bola urobena stredoformatovym pristrojom Hasselblad H1, ktory mi umoznuje kombinovat filmovu kazetu s 30-megapixelovou digitalnou zadnou stenou (PhaseOne P30) bez toho, aby som musel nosit dva rozlicne systemy. Odvtedy totiz, co som uvidel prvy diak na presvetlovacom stoliku a jeho farby pohladili moju desaturovanu dusu, prioritne pouzivam film, a to vylucne inverzny material Fuji Velvia 50, ktory je stavany na krajinarsku fotografiu najma kvoli nizkemu ISO a tym ultrajemnemu zrnu, vysokemu rozliseniu a ostrosti, skvelemu podaniu kontrastov a najma jeho laske k teplym tonom. Na taky film je radost fotografovat - rana, vecere a noci vyzeraju vzdy inak, nez v skutocnosti vyzerali a mna najviac bavi, ze len zriedka viete, nakolko inak to tentokrat bude.

V batohu spolu s aparatom, zadnymi kazetami a stenou nosievam niekolko pevnych skiel Hasselblad (35mm, 80mm, 210mm), sadu filtrov Lee (prechodove a celosede) a Singh-Ray (viacere druhy polarizacnych a niekolko specialnych ako je prechodovy s reverznym prechodom ci celosedy s moznostou zmeny a kontroly mnozstva svetla, ktore prepusti). K vybave este patri spotmeter (Sekonic) a poriadny kus stativu (Gitzo s Arca-Swiss hlavou), kedze pristroj nepatri k najlahsim.

Obcas si zo srandy zoberiem ci prihodim Nikon D700, ale musim sa priznat, ze len vtedy, ked musim alebo ked potrebujem zalozne telo.

foto#108

To se asi docela slusne pronesete, kdyz hledate mista, ktera chcete fotografovat. Funguje to tak, ze vyber takoveho mista ponechavate nahode a chodite po svete s “otevrenyma ocima” nebo takova mista peclive vybirate a jdete takrikajic najistotu?

Len malokedy (v poslednej dobe vlastne vobec) chodievam s ‘plnou polnou’ len tak naverimboha, predsalen ma svoju vahu, ja zasa svoj vek a v konecnom dosledku (zatial) na to ani nemam cas. Prave s ohladom na nedostatok casu a tiez preto, ze fotim iba pocas skorych ran a neskorych vecerov, je nutnostou byt maximalne efektivny, ked sa mi uz podari ist niekam fotografovat. ‘Otvorene oci’ pouzivam predtym, nez vyrazim, a to v terene, na internete, v knihach, casopisoch, jednoducho vo vztahu ku vsetkym miestam, ktore clovek popri beznom fungovani vidava nazivo ci sprostredkovane.

Miesta su teda vybrane vopred, vacsinou investigujem a skumam, co to da - na internete dnes objavite takmer vsetko okrem atmosfery, ktoru najdete, ked na miesto pridete. Ta vsak bude aj tak vzdy ina, takze sa casto a rad vraciam tam, kde sa mi pacilo. Ako som povedal, priprava je nesmierne dolezita najma kvoli efektivite, na webe sa v podstate vsetko da vidiet takpovediac ‘live’ cez Google Earth alebo prostrednictvom zaberov alebo popisov inych. Tymto sposobom sa snazim vizualizovat si scenerie, podla predpokladanej polohy slnka urcit, pocas ktorej casti dna je lepsie fotografovat. Predpoved pocasia a ine logisticke zalezitosti su samozrejmostou.

Inak pri fotografovani krajiny je pre dosiahnutie naozaj zaujimavych vysledkov idealne stravit na mieste co najviac casu alebo sa tam co najcastejsie vracat. Nemusi sa nevyhnutne jednat o epicky vyhlad ci nadherne horske pleso, aj (pocas dna) prachobycajna krajina sa vo vecernom, nocnom ci rannom osateni vhodne doplnenom farebnym svetlom ci hmlou dokaze zmenit na uzasne fotogenicku sceneriu.

Pre mna osobne je najcennejsie, ked mozem vycestovat na par dni a tam nerusene cakat na to, cim ma priroda obdaruje. Bez akychkolvek dalsich povinnosti, cele dni a noci s krajinou a aparatom. Najlepsie s nejakymi spolocnikmi, ktorych postihla podobna uchylka. Praktizujem to poslednych par rokov (Slovensko, Taliansko, Skotsko, Island), dokonca tento a minuly rok som sa na tyzden ‘upratal’ na Island dvakrat po sebe. Nasiel som tam neskutocny fotograficky raj dany dizajnom krajiny a tym, ze v lete svieti nepretrzite, pod zaujimavymi uhlami a pocasie sa vkuse dramaticky meni neuveritelnou rychlostou.

foto#109

Z vaseho popisu je citit, ze mate prirodu asi hodne rad. Osobne bych ted nejradeji hodila batoh na zada a vyrazila fotit. Zminil jste Skotsko, Island a Slovensko. Nase predplatitele bude urcite zajimat, ktera mista na Slovensku mate rad.

Ano, velmi rad sa pohybujem vonku, nasiel som v tom ohromnu protivahu k praci, kde v podstate iba sedim na zadku a neustale sa s niekym o nieco natahujem. Nebolo to vzdy tak, hoci som vyrastol pod Tatrami, nasilne udernicke akcie s poetickymi nazvami ako “Ciste hory” v malych pionieroch lasku k horam veru nevzbudzovali. Dosledne sa postarali o to, ze som svoje okolie vnimal ako nieco, kam chodime, iba ked nas vyzenu. Kus detstva som sice stravil pretekanim v lese (turisticko-branne preteky, nieco ako zjednoduseny orientacny beh), prirodu som vsak zacal vnimat, az ked som z nej odisiel. Dlhe roky som studoval a pracoval v Bratislave, odrazu som si pri kazdej ceste domov stale viac uvedomoval, ako velmi mi chybaju pohlady na nadherne vrcholy Tatier, ktore vyrastaju z nicoho, z roviny, do ktorej zasa po par kilometroch zasa pokojne padnu. Uzasne, ze ich clovek moze objat jedinym pohladom, nic podobne som nikde nevidel.

Rad sa vraciam na par miest v okoli Tatier, najma vyhlady z Lesnickeho sedla mam ofotene nastokrat a vzdy zapozuju inac. Vidiet odtial tatransku panoramu a aj Tri koruny a niekolko dalsich kopcov v Pieninach. Velmi rad mam lazy v okoli Hrinovej, ale aj trochu dalej, trebars Detvianska Huta ci Liptovska Teplicka maju neuveritelne kuzlo, kazda svoje. Nesu v sebe velky kus tradicie a je smutne pozorovat, ako ta postupne mizne. Tak sa to aspon snazim dokumentovat. Mam rad aj Pieniny, Male Karpaty ci Liptovsku Maru, vsetko toto poskytuje nekonecne moznosti, ak sa tam clovek dostane v spravnom case. Teda ked chyti dobre svetlo. Este som nespomenul, ze momentalne to mam najblizsie do Ceskeho Svycarska, ale tam sa to v poslednom case neuveritelne zaludnilo.

Urcite je vela miest na Slovensku, kde sa z hladiska fotografovania krajiny oplati neustale vracat, v poslednej dobe ma napriklad okuzlil Sninsky kamen vo Vihorlate na vychode, z ktoreho je uchvatny 360-stupnovy vyhlad, sam posobi ako vydlazdeny skalny chodnicek zaveseny ponad hlboke bukove lesy, rad by som sa tam raz pozrel na jesen, s farbami pod nohami a rannym svetlom to musi byt fotograficka nirvana.

foto#110

Stalo se vam Marku nekdy, ze vam v ramci fotografovani, nechci pouzit termin “slo o zivot”, ale ze jste mel dejme tomu nahnano? Ja mam napriklad zajimavou historku z Male Fatry s medvedem, kdy mi nebylo zrovna moc do zpevu.

:-)

Aj ked by som vam rad vyrozpraval pribeh o tom, ako som uprostred malajskeho pralesa iba o chlp unikol rozzurenemu tigrovi, skokom zo 100-metrovej vysky priamo do stredu rozbesnenej rieky, o zivot mi pri foteni nikdy neslo. Asi preto, ze zasa az tak vela casu ‘tam’ netravim a navyse malokedy sam. ‘Nahnano’ som niekolkokrat samozrejme mal, ale skor dosledkom vlastnej fantazie, ze co by sa mohlo stat, keby som sa posmykol ci keby spoza stromu v lese vybehol nejaky macko. Parkrat som videl pariace sa medvedie hovienka ci cerstve slapaje, parkrat som v kosodrevine nieco zacul, parkrat sa okolo mna motalo klbko tmavsich obyvatelov blizkej dediny (inak vtedy je dobre mat nieco sladke vo vrecku alebo aspon par cigariet), ale nic, z coho by som pustil do gati. Bojim sa iba burky, raz som jednu celkom drsnu prezil vonku v noci a nebolo mi vsetko jedno, ked som pocul, ako blizko hrmi. A najviac zo vsetkeho mam strach z manzelky - to vtedy, ked ma najde svetlo a sposobi, ze sa stratim v case, co sa pravidelne stava, ked slubim, ze sa do urcitej hodiny vratim domov...

To jste me ted pobavil, ponevadz se obcas take ztracim v case, takze presne vim, o cem mluvite. Dekujme Bohu, ze nas obdaril i toleranci ! A kdyz uz jsme u tolerance. Casto slycham nazor, ze fotografovani je ted velkou modou a foti kdekdo. Je to samozrejme cenovou dostupnosti techniky. Takze proc nefotit? Jina vec jsou ale ruzne fotoakce, ktere mne osobne uz pripadaji jako organizovane najezdy na prirodu a tolerantni vuci ni asi moc nebudou. Jak tuto “modu” vnimate vy?

Mna osobne tesi, ze popularita fotografie stupa, vzdy lepsie, ako keby to malo byt naopak. Som v tomto trochu sebec, ale cim viac ludi fotografuje, tym vacsia sanca, ze nafotia nieco, co by ma mohlo inspirovat a tiez, ak zjednodusim, rozmach a zisky mainstreamoveho digitalu pomahaju drzat pri zivote okrajove zalezitosti, akou sa v poslednych rokoch stal film ci klasicka tmava komora.

Pokial ide o hromadne fotoakcie, podla mna by sme nemali takto pausalizovat. Dovolim si tvrdit, ze preto, ze krajinarom priroda poskytuje kulisy, velka vacsina z nich k nej prechovava hlboku uctu a podla toho sa tam sprava bez ohladu na to, kolko sa ich vyberie na jedno miesto v jednom case. Pre mnohych z nas prave laska k prirode bola tou prvou a castokrat jedinou pohnutkou k tomu, aby sme aparat chytili do ruk a zacali sa venovat fotke. Nechcem porovnavat a ani sa to neda, ale myslim si, ze fotografi dokazu byt k prirode minimalne rovnako tolerantni ako priemerni turisti, ktorych sa po vonku mota mnohonasobne viac a castokrat v ovela vacsich skupinach ako je pocet vsetkych krajinarov na Slovensku, ktorym sa chce do kopcov.

Ako vsetko na svete, aj moje vyssie konstatovania su relativne - v komunite je napriklad dost znamy pripad americkeho fotografa menom Michael Fatali, ktory zhruba pred desiatimi rokmi zdevastoval Delicate Arch v Arches National Park v Utahu tym, ze pod nim zapalil ohen, aby demostroval skupine fotografov svoje techniky nocneho snimania. Pochybujem, ze niekto z tych, co poznam a s ktorymi obcas zajdem na nejaky vyletik, je schopny vykonat nieco, co by sa tomuto vykonu svojou originalitou a stupiditou aspon trochu priblizilo.

foto#111

Takze, ridit se pravidlem “Vejdi a neuskod”.

Nepochybne. Paci sa mi, ako si to vymyslel Pat di Fruscia: “Take Nothing but Pictures, Leave Nothing but Footprints, Kill Nothing but Time”. Tazko sa to preklada, v anglictine to znie lepsie, ale je to nieco v tom zmysle, ze nezober nic len zabery, nenechaj nic len slapaje, nezabi nic len cas.

Kdyz rozebirame tuto takrka “eko” tematiku. Libi se mi postoj znameho francouzskeho fotografa Yanna Arthuse Bertranda, ktery sve fotografie vyuzil jako nastroj k tomu, aby donutil svet premyslet o budoucnosti Planety. Me to minimalne ovlivnilo tak, ze jsem nahradila obycejny praci prasek za alternativni variantu. Myslite si, ze fotografie ma tu moc “menit” svet?

Urcite, ved vsetci to hovoria. Ale vazne, fotky a obrazky sa bez toho, aby sme si to uvedomovali, za niekolko desatroci stali nedelitelnou sucastou zivota - od domacich zaberov na bezzube batolata, nad ktorymi ich babickam tecu potoky slz, cez ikeacke obrazky na stenach v kancelariach, pri ktorych niektori bezmocne obracaju zaludky, az po sokujuce snimky z rozlicnych konfliktov, od ktorych zasa mnohi radsej odvracaju tvare. Divame sa na ne, vytvarame ich, niektore obdivujeme, ine odsudzujeme a vacsinu prehliadame. Zijeme medzi nimi, ony medzi nami. Samotne fotografie pravdepodobne svet nemenia, ale existuje nemalo takych, co vyvolavaju emocie a reakcie ludi, ktore ho zmenit mozu. Ci uz len nas maly vlastny, ako je ten vas s pracim praskom, alebo cely velky.

Inak tu knihu (Zem krasna a neznama) mam doma, je nadherna, plna skvostnych fotografii, kvoli ktorym panovi Bertrandovi azda stalo zato vypustit o cosi viac emisii a hluku do ovzdusia. Narazam na sposob zhotovenia obrazkov, ktory nebol dvakrat ekologicky priatelsky, tisice zaberov z vrtulnika a lietadla pouzite na to, aby si svet uvedomil, ako nepriatelsky sa sprava k Zemi, je jednym z paradoxov doby, ktoru zijeme. V tomto pripade ucel posvatil prostriedky. Asi.

foto#112

Vsak Yann to take kompenzuje velkou podporou projektu na zpracovani odpadu v Madagaskaru. myslim, ze rocne to dela neco kolem 12 tun oxidu uhliciteho, kteremu zabrani aby se dostal do atmosfery. To jen na okraj.

Rad budem polemizovat, dalo by sa napriklad o hlukovych emisiach, ktore istotne vyplasili mnozstvo vtakov a zveri (a ludi), ale nie je potreba, pretoze sa zhodujeme v tom, ze cela vec je velmi zasluzna, vyvolala ohromny ohlas a zaujem a tym splnila a stale splna ucel, ktorym je diskusia o tom, ako TU zijeme.

Uz se blizime k zaveru naseho rozhovoru a me by jeste zajimalo, zda mate nejake sve fotograficke sny nebo touhy, ktere byste si rad splnil.

Tu vas asi sklamem, som taky stastny clovek, ze po nicom specialnom netuzim, len aby mi poriadne ‘svietilo’ co najcastejsie, ked sa vyberiem fotit.

Ne nezklamal jste. Protoze stastni lide jsou vzdycky vdecni za obycejne veci. Uprimne vam dekuji za tento uslechtily rozhovor a preji vam hodne stesti ve vasem zivote. A samozrejme aby vam to “dobre svitilo” i nadale. Dekuji za rozhovor.

foto#113