Zimným Škótskom

„Niečo ako ideálne svetlo nejestvuje, existuje len svetlo rozličné.“ Joe Cornish

Úvod

Hoci najpriaznivejším obdobím na návštevu Škótska sa zdá byť máj či jún, fotograficky mimoriadne nevydarená tohtoročná zima - teplá, zablatená, neinšpiratívna – prispela k rozhodnutiu vybrať sa tam skôr, v polovici februára. Na krátky, vyslovene krajinársky fototrip. Neživil som falošnú nádej, že tam bude lepšie, ale aspoň inak.

Škótsko je zhruba o polovicu rozľahlejšie ako Slovensko, pričom ľudí tam žije rovnako. O čosi viac z nich je v mestách (v piatich najväčších až 1.4 milióna, zatiaľčo na Slovensku je to asi 900 tisíc). Sčasti to bude tým, že až dve tretiny územia predstavujú hory a bažiny, zhruba 2 percentá (takmer 1000 km2) jazerá a zálivy hlboko zarezané do vnútrozemia. Dostatočným lákadlom pre suchozemca je desaťtisíc kilometrov pobrežia, prevažne skalnatého, ktoré občas narúšajú krásne pusté pláže s bielym pieskom a hustou travinou, a viac než 800 ostrovov, ktoré prináležia Škótsku. Zameraniu cesty zodpovedá aj výbava: stredoformátová Mamiya 645, niekoľko kratších pevných skiel (35mm, 45mm, 80mm), dlhší zoom (105-210mm) a 2x telekonvertor. K tomu polarizačné a prechodové filtre, expozimeter, statív a slušná zbierka inverzného filmového materiálu Fuji Velvia 50 a Provia 100F. A napokon Nikon D200 ako zápisník a záložné telo.

Príprava

Aerolinky mávajú rozdielne pravidlá v súvislosti s tým, čo a koľko dovolia zobrať so sebou na palubu. Rozhodne sa vyhnete nepríjemným situáciám, keď si to zistíte vopred a prispôsobíte sa. Cestou tam sa žiadne problémy nevyskytli, pred odletom z Veľkej Británie sme však nútení zameniť vystlané fotobatohy za igelitovú tašku, v ktorej si nesieme len najdrahšiu časť výbavy. Zvyšok nekompromisne putuje do batožinového priestoru. S nami ho nepustí 7-kilogramový limit a nepochopiteľná prísnosť niekoľkých starších dám za odbavovacím pultom. Lietadlo je poloprázdne... Pri röntgenoch na letiskách vyjednáme, aby filmy prezreli manuálne. Vždy úspešne, ale s časovým sklzom – každý zvitok kontrolujú samostatne, rozbalený z originálnej fólie, niekedy len vizuálne, inokedy aj spektrometrom. Takéto narábanie zabezpečí istotu, že kvalitu privezených snímkov neovplyvní závoj spôsobený prípadným osvietením, ale dosť komplikuje uskladnenie v prípade, že film zostane nepoužitý.

Podrobný prieskum plánovanej destinácie ešte z pohodlia domova býva často kľúčom k úspechu podobných ciest, ak to s fotografovaním krajiny myslíte vážne. Nehovorím o mape a dobrom bedekri, to je samozrejmosťou, ale o preštudovaní čo najväčšieho množstva publikovaného materiálu, knižne, v časopisoch alebo online. Fotografie, články, predpoveď počasia vám pomôžu vytvoriť si mentálny obraz toho, čo pravdepodobne nájdete na mieste, mnohokrát aj dopredu vytipovať jednotlivé body záujmu vrátane určitej predstavy o tom, ktorá časť dňa sa najlepšie hodí na ich fotografovanie. My sme napríklad úplne vynechali údaje o výške a čase prílivu a odlivu, výsledkom bolo niekoľko sklamaní po príchode na pobrežie – voda žblnkala aj o meter-dva nižšie, než by sa hodilo. Namiesto nej sa na piesku a tmavých skalách povaľovali nepekné chaluhy. Na konkrétne snímky však odporúčam zabudnúť, čo môže byť trochu problém, ak disponujete dobrou vizuálnou pamäťou. Je síce vzrušujúce stáť presne na stanovišti, odkiaľ snímal môj obľúbený autor, ale potláča to tvorivosť. Podvedome totiž hľadám rovnakú kompozíciu namiesto toho, aby som vnímal scénu nezaťažene a jej náladu a obraz „vyskladal“ na základe vlastného videnia. Musím priznať, že mi trvalo niekoľko dní, kým som sa toho zbavil.

Glen Coe

Krajina začína vyzerať sľubne už pár kilometrov za Glasgowom, civilizácia i premávka redne, kopčeky sa dvíhajú, míňame len malé mestečká, ďalej na sever poväčšine roztrúsené dedinky. Keďže máme len týždeň a predpoveď počasia dôvod na optimizmus nedáva, počítame s tým, že na jednom mieste strávime niekoľko dní. Svoj záujem preto sústredíme iba na údolie Glen Coe a ostrov Skye v západnej časti Škótska, ktorá je považovaná za fotogenickejšiu. Vďaka Golfskému prúdu sa vyznačuje poznateľne miernejším podnebím v porovnaní so suchším a chladnejším východom obmývaným Severným morom.

Glen Coe bezpochyby predstavuje jedno z najscénickejších horských údolí Škótska. Nie náhodou je veľmi vyhľadávaným centrom turistických, lyžiarskych, lezeckých a iných outdoorových aktivít. Strmé zrázy a majestátnosť okolitých hôr tvoria dokonalé kulisy pri neobyčajnom vizuálnom zážitku, ktorý neminie návštevníka vstupujúceho do údolia z východu, z plošiny Rannoch Moor. Nás však víta dážď a hustá oblačnosť položená extrémne nízko, bez kresby, v ktorej sa bezmocne topia vrcholy okolitých kopcov. Všade navôkol sa lenivo potulujú čriedy jeleňov. Autom objavujeme okolie, do mapy značíme zaujímavé miesta, kompasom sa pokúšame predpovedať smer svetla pre prípad, že sa nejaké vyskytne. Po nejakom čase sa počasie prudko zmení, prestáva pršať a pomedzi rednúce mraky a prízemné hmly sa derie slnko a nasvecuje útržky zasnežených končiarov. Vychutnávame malebnosť krajiny voňajúcej odparujúcim sa dažďom. A fotíme, je čo.

Kings House, veľký biely dom v strede ničoho, bol postavený v sedemnástom storočí a je jedným z najstarších hotelov v britskom kráľovstve. Leží pár metrov od cesty A82, ktorá spája Glasgow a Inverness. Z okna izby sa dívame na impozantný masív Buchaille Etive Mor vyžarujúci neopísateľnú náladu. Vďaka svojmu charakteristickému tvaru, pôsobivo zvrásnenému povrchu a niekoľkým väčším či menším potôčikom vinúcim sa popod neho je častým terčom objektívov. Podobné horské útvary ležia pozdĺž celého údolia, ktorým A82-ka prechádza. Okrem toho v rámci pár desiatok kilometrov nájdete ľudoprázdne navlhnuté pláne s kde-tu samostatne stojacimi mŕtvymi stromami a obrovskými balvanmi a množstvom zrkadliacich sa jazier (lochov) a jazierok (lochanov), ktorým Highlands vykresľujú atraktívnu kulisu. Pešej turistike tu údajne najmä v letnom období kvitnú ruže. Zdatnejší si iste radi vyšliapnu nejaký kopec a tí, čo šetria čas, sa na jeden z hrebeňov môžu vyviezť lyžiarskou sedačkou v blízkom stredisku.

Mnohé zo zaujímavých objektov možno uvidieť priamo z hlavnej či niektorej z vedľajších jednoprúdových cestičiek. Zastaviť sa dá na odstavných plochách, o ktoré nie je žiadna núdza. Našej snahe o záber okrem premenlivého počasia občas prekážajú nízke ploty, ktorými je vidiek rozparcelovaný. Niekoľkokrát sme sa za ne odvážili bez opýtania, keďže nebolo koho, ale žiaden incident sme nezaznamenali. Istotne väčšou výzvou je neuveriteľné množstvo fotografov, čo odkiaľsi povyliezajú vždy, keď zasvieti a na potvoru päť minút pred nami rozložia statív priamo na „našom“ vopred starostlivo vybratom mieste. Zdá sa, že fotografovanie je tu vnímané aj ako spoločenská udalosť, zaručené ´fleky´ sú rozobraté v dostatočnom predstihu. Odchádzajúci zdravia prichádzajúcich spôsobom, ktorý nasvedčuje, že sa nestretli prvýkrát, hlučné a žoviálne debatky nebývajú ničím neobvyklým. Krajinárska fotografia sa v Škótsku očividne teší veľkej obľube. Niet divu.

Skye

Cestou na Skye míňame hneď niekoľko nádherných hradov, horských priesmykov s panoramatickými výhľadmi a atraktívnych lochov v podhorí. Rozhodujeme sa dodržať plán a nezastavovať. Nabudúce. Len si občas voľačo zaznamenám do mapy. Ostrov je prístupný dvoma spôsobmi: kompou z mesta Mallaig alebo mostom z Kyle of Lochalsh, volíme druhú alternatívu, keďže lode odchádzajú len ráno a podvečer, presne vtedy, keď zvykneme fotografovať.

Skye je miestom, kde čas takmer stojí. Nenájdete tu reťazce rýchleho občerstvenia či obchodné centrá a v zime len minimum návštevníkov. Zato však množstvo malebných dediniek a neuveriteľne rozmanitá, napriek veľkému záujmu turistov nedotknutá príroda v rámci relatívne obmedzeného priestoru (85km na dĺžku, 10-40km na šírku, 1735 štvorcových km plochy) poskytne neskutočne veľa možností, z ktorých nám počasie a čas dovolili využiť naozaj len niekoľko. Za zmienku z tých neabsolvovaných (ale videných) rozhodne stojí hrad Dunvegan so svojskou, takmer mystickou atmosférou, kam treba prísť v čase prílivu, či 60-metrový kolmý útes Kilt Rock doplnený impozantným vodopádom, o ktorom sa hovorí, že v čase silných vetrov sa dá vidieť padať naopak.

Ostrovu dominuje na britské pomery majestátne pohorie Cuillin Hills, ktorému sa nevyhnete, keďže ho vidieť temer odvšadiaľ. Pokiaľ sa rozhodnete fotografovať ho zdola, azda najlepšie miesto je prístav Elgol so skalnatým pobrežím, o ktoré sa rozbíjajú vysoké vlny, ponúkajúce nekonečné množstvo variant na pôsobivé popredie. Na nás však najhlbší dojem zanecháva Old Man of Storr, skupina charakteristicky tvarovaných skalných veží. Vyžaruje neuveriteľne elektrizujúcu, dramatickú a trochu aj prehistorickú náladu. Na strmom svahu statív iba sťažka drží rovnováhu, pod každým naším krokom sa odsýpa kus kopca. I tlmené hlasy sa odrážajú od okolitých skál a menia sa takmer v krik, ponad hlavy nám prelietavajú zachrípnuté havrany a jedno kratšie krupobitie. To všetko úžasne zvýrazňuje fotografickú nirvánu, keď sa ocitnem sám uprostred tých zvláštnych neživých subjektov, cítim ich meniace sa nálady, ponáram sa do nich a napokon si na pár kúskoch celuloidu beriem kratučký úryvok z ich podmanivej večnosti.

Hory na Skye majú k našej nevôli zjavnú tendenciu zadržiavať oblaky privievané poväčšine zo západu, čím nám bránia zažiť také to skutočne efektné svetlo. Aj keď neprší, býva mdlé a ploché, núti nás meniť plány a improvizovať. O občasnom silnom vetrisku, ktorý nás jedno ráno odfúkne od majáku na Neist Point nehovoriac. Výsledkom je napríklad poldňový výlet mimo ostrov, pod niekoľko desiatok kilometrov vzdialenú dieru v mrakoch, ktorá sa dobrých pár hodín nádejne nepohla. Takto objavujeme Loch Torridon, zaujímavé jazero s rozmočeným brehom, v ktorom sú zasadené maličké vodné oká a niekoľko zaujímavých kanálov. Medzera v oblakoch statočne odoláva vetru a hoci nie je úplne ideálne umiestnená, k večeru nachádzame to, prečo sme sem išli: svetlo.

Praktické informácie

Kde

Údolie Glen Coe a ostrov Skye, Škótsko. Z Glasgowa do Glen Coe je zhruba 120 kilometrov, 2 hodinky po dvojprúdovej ceste A82. Trasa Glen Coe – Portree (najväčšie mesto na Skye, ktoré je svojou ústrednou polohou dobrým východiskovým bodom) meria 220 kilometrov, približne 4 hodiny jazdy. A82 do Invergarry, potom A87. Cesty v zime bývajú prázdne, povedal by som, že takmer pusté.

Kedy

Môj názor je, že kedykoľvek, počasie je veľmi nestále, v každom období sa bude hodiť kus šťastia. Leto je samozrejme príjemnejšie, s vyššou pravdepodobnosťou, že zasvieti, ale od júna do októbra vás môžu znechucovať tzv. midges, akýsi druh pakomárov. Údajne sú neuveriteľne dotieravé. O turistoch a iných fotografoch mlčím. Jeseň by mohla byť zaujímavá a farebná, najmä v Lowlands. Zima je pokojná a prázdna, trochu monotónna. Ak sa vydarí svetlo, dokáže byť úžasne dramatické. Z ôsmich dní, čo sme tam boli, prakticky svietilo iba dvakrát. Slnko sa ukazuje v priaznivejších časoch (vo februári vychádza o ôsmej, zapadá o piatej), trochu výhoda, keďže zvyčajne nespíte priamo na tom mieste, kde sa oplatí fotografovať. Škóti nepoužívajú zimné pneumatiky, namiesto toho radšej uzavrú cestu, trochu riziko, ale nás obišlo. A ešte poznámka: budú sa vám hodiť čižmy, väčšina miestnych ich do terénu nosieva. Nehovorím o horských túrach, samozrejme, ale napríklad o fotografovaní na brehu jazier.

Ako

Do Glasgowa lietadlom, spoločnosťou Air Berlin z Viedne, s prestupom na London-Stansted. Netuším, ako funguje verejná doprava v Škótsku, ale pri spôsobe fotografovania, keď kľúčovým obdobím dňa je zlatá hodinka ráno i večer, sa nezaobídete bez auta. To sa dá bez problémov prenajať na letisku v Glasgowe, na výber máte z niekoľkých spoločností. V zime zoženiete ubytovanie ľahšie, netreba žiadnu rezerváciu, čo prispieva k možnosti improvizovať. Avšak populárne a lacnejšie ubytovanie v súkromí (označované ako B&B, Bed & Breakfast) je poväčšine nedostupné mimo sezóny, zostávajú vám hotely. S tými sme boli výsostne spokojní. A ešte čosi: pochvaľoval som si cestovanie vo dvojici, vždy však s človekom, ktorý s vami zdieľa rovnaký a jediný cieľ cesty. Nebránim sa ani viacerým, ale vtedy už geometricky stúpa počet nutných kompromisov i rovnakých snímkov.

Koľko

Osem dní, primálo. Precestovali sme približne 2000 kilometrov. Letenka vyšla 261 euro. Prenájom auta 235 libier, bol to Ford Focus, ideálny pre dvoch cestujúcich a ich fotovýbavu. Ceny za nocľah sa pohybovali v rozmedzí 30-40 libier.

Záver

Škótsko je fascinujúce najmä rozmanitosťou krajiny, našinca uchvátia nádherné prírodné scenérie. Od úhľadných kobercov farmárskych Lowlands až po drsnú jednoduchosť nedotknutých Highlands, popretkávaných nespočetným množstvom jazier a zo všetkých strán obklopených pôsobivým pobrežím a skalnatými viac či menej prístupnými ostrovmi. To všetko priam dýcha kultúrnym a historickým dedičstvom prostredníctvom stredovekých hradov a opátstiev, zrúcanín starobylých kostolov či fascinujúcich monolitov. Zimné Škótsko má svoju charakteristickú žltohnedú náladu, pri troche šťastia spestrenú popraškom snehu a námrazami, nestále počasie síce predstavuje nekontrolovateľnú fotografickú výzvu, dokáže však scénam pridať monumentálnu dramatickosť. Ubytovanie je dostupnejšie ako v lete a môžete sa spoľahnúť, že vám do záberov nenalezú davy turistov a nebudú vás obťažovať svorky pažravých komárov. Ak sa zameriavate na krajinársku fotografiu, ľudoprázdny vidiek Škótska a jeho ikonické motívy vás pohltia natoľko, že týždeň vyhradený na jeho návštevu vám bude pripadať mizerne krátky.

Vložit na facebook Vložit na twitter Záložka na Delicious